JANUÁR 1995 - AUSTRALIAN OPEN
Štvrťfinále úvodného grandslamu roka medzi Peteom Samprasom a Jimom Courierom bolo poznačené nečakanými momentami. Svetová jednotka si často medzi výmenami kľakla aby vzápatí vstala so slzami v očiach. Každý pohľad do vlastnej lóže Samprasa bolel. Nesedel tam jeho tréner Tim Gullickson. Krátko pred duelom sa Pistol Pete dozvedel o jeho smrti. Mozgový nádor sa podpísal pod prvý frustrujúci moment. Ale na zápas predsa len nastúpil. Prehrával 0:2 na sety, ale vtedy si spomenul, čo mu Tim vždy hovoril: BOJUJ. A on bojoval. Za trénera, ktorý ho naučil byť VEĽKÝM.... Duel otočil a postaral sa o jeden z najemotívnejších tenisových príbehov.
JÚN 2000 - WIMBLEDON
Rodičia Petea Samprasa nechodievali na zápasy svojho syna. Potichu a zdiaľky sledovali jeho dominanciu, možno boli poverčiví, keď sa mu darilo... A keď aj prišli na zápas, sledovali ho v najhornejšom rade skrytý medzi fanúšikmi s najlacnejšími vstupenkami. Aby o tom nevedel. Po wimbledonskom víťaznom finále s Rafterom sa však pri odovzdávaní cien zrazu ocitli zoči voči tvári syna. Pete sa od dojatia rozplakal. Nečakal, že rodičia prerušia tradície.
AUGUST 2003 - US OPEN
Krátko pred úvodným zápasom prvého kola amerického grandslamu sa na hlavnom dvorci vo Flushing Meadows postavil Pete Sampras v náručí so svojim synom do stredu dvorca a celému publiku prostredníctvom mikrofónu oznámil strohé: "Zbohom, končím". Povedal to na mieste, na ktorom získal vtedy svoj posledný 14 grandslamový titul. Ten ho spravil nesmrteľným kráľom. Celá verejnosť sa obávala tej správy, ale očakávala ju. Ktovie, kto mal vtedy vačšie slzy.
Mal som 11-12 rokov a on senzačne začal porážať favoritov, hráčov z prvej svetovej desiatky. Stal sa mojim hrdinom. Fenomenálnym športovcom. Sledoval som jeho obdivuhodné výkony s otvorenými ústami. Stal sa idolom mnohých hráčov, jeho plagáty viseli v izbách hráčov, ktorí sú dnes na vrchole. Stal sa jedným z najlepších tenistov celej histórie. Ako chlapec som vždy sníval, že sa s ním raz stretnem..
DECEMBER 2008 - O2 ARÉNA PRAHA
Sampras po prvýkrát navštívil Českú republiku. Už nie ako aktívny hráč, ale aj tak. Zo snov 11-12 ročného chlapca sa totiž stále nič nestratilo. Sampras mal u mňa a bude mať stále obrovský kredit. Počas mojej redaktorskej a komentátorskej kariéry som sa stretol s viacerými osobnosťami, ale nikdy nie s veličinou, ktorá bola pre mňa obrovským, nielen športovým vzorom. S Peteom som sa včera osobne spoznal. Keď som mu podával pravicu po zápase s Radkom Štěpánkom, mal som zvláštny pocit. Pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Pocit, ktorý rozkotúľal slzu šťastia po mojom líci. Aj ona mala a má svoj príbeh... Pre mňa jeden z najkrajších a najemotívnejších.