Na stanici v pražských Holešoviciach ma zaujal príliš hlučný rozhovor dvoch chlapcov. Boli spolužiaci a chodili do šiestej triedy ZŠ. Bol piatok a obaja niekam cestovali. Hádali sa. Jeden totiž sľúbil druhému 5 lízatiek. Dostal iba tri a preto mu do "zástavy - záložne" zobral cestovný preukaz na zľavu. Tomu druhému pomaly utekala miestna lokálka, tak som zasiahol. S hlavným aktérom som si potom krátil čas rozhovorom o tom, ako sú zvyšné 2 lízatka nepodstatné v živote oproti zľavnenému cestovnému a unikajúcemu vlaku.
Z rozhovoru vyplynulo, že dotyčný chlapec ide rovnakým smerom. Predstavil sa mi. Volal sa Michal a cestoval k svojej mame do Českej Třebovej. Áno, v Prahe býval s otcom a jeho mama s bratom 150 km od nich. Porozvodové stavy dokážu rozbiť nielen dospelých, ale aj deti. Žiaľ.
Michal ma vzápätí poprosil, či by som mu pomohol presvedčiť štikmajsterku, lebo nemá k lístku žiacky preukaz. Spýtal sa ma: "Ujo, vyzerám na viac ako 15?". Zďaleka nie. Moja odpoveď ho upokojila. Náš vlak sa blížil. Nastúpili sme. Mali sme miesta v kupé, ale sadli sme si na chodbu.
Michal mal šivbalské oči. Počas dvojhodinového cestovania mi toho povedal neúrekom. aj o tom, že je šidlo v triede, že sa občas pobije, že miluje šport, má rad mamu i otca. A miluje aj svojho brata, s ktorým sa ale vidí len dvakrát do mesiaca. Tešil sa domov, lebo mama im obom sľubovala "čerty". (To je obdoba Mikuláša u nás).
Zrazu sa blížila stewardka, aby skontrolovala lístky. Dal som ten jeho k mojmu, ukázal a.... Stewardka sa pozrela a spýtala či som jeho otec. Áno. Zaklamal som, aby som chlapca zachránil. Aj keď nevyzerá na 15, niektorým to nevysvetlíte. Sú medzi nami aj menej chápajúci ludia.
Michala mi bolo ľúto. Cestovať sám, to chce veľa odvahy. Prezradil, že najďalej bol s kámošmi práve v Bratislave. Otec nemá naň veľa času, mama podobne. Rozprával mi o svojich snoch. Neučí sa dobre, ale chcel by byť športovým komentátorom. Keď mi to povedal, zarazilo ma to. Predstavil som sa mu. Nechcel veriť. Až keď som mu ukázal preukaz, tak zatajil dych. Dovtedy iba rozprával a rozprával.
Ďalšie minúty boli už len o športe. Krátko pred jeho výstupom nás zabrzdila sprievodkyňa. Chcela moje osobné údaje. Nechápal som, o čo ide. Až ke´d si ich prezrela, znova sa spýtala. Ste jeho otec? Spýtal som sa prečo... Lebo vlaková čata dostala hlásenie, že vo vlaku by mal cestovať 12 ročný chlapec, čierne vlasy, hnedé oči. A že volala nejaká pani, aby na chlapca dozreli. Lebo cestuje sám. Bola to jeho mama.
Sprievodkyňa bola tesne pred infarktom, tak sme obaja vyšli s farbou von. Vydýchla si a stála až do cieľovej stanice Michala pri nás. Keď vystúpil a ona sa vrátila, bolo počuť ako jej padol balvan zo srdca.
Spýtal som sa jej, či to bolo naozaj také ťažké zistiť, že my dvaja nepatríme k sebe. Zahanbene odkráčala a viac sa v našom kupe neukázala. Zvlášť po tom, čo mi Michal už z bezpečia domova napísal, že to bola jeho najkrajšia cesta v živote a že ma sprievodkyňa označila za devianta.
Michal, aj pre mňa to bolo niečo zaujímavé. Obdivujem tvoju odvahu a aj to, ako si sa dokázal pobiť so životom. Viem, že si bitkár, že hráš hokej za Spartu a viem aj to, že o tebe budem ešte počuť. Verím, že v dobrom. A možno sa ti splní sen a raz budeš mojim kolegom.